Keby ste vedeli, čo všetko som ja už za svoj život počula! Hovorí sa, že steny majú uši, ale v našej spoločenskej miestnosti tie najdôležitejšie uši patria jednoznačne mne.

Sedím pri každej komunite a skupine a bola som svedkom už toľkých rôznych životných príbehov ľudí, čo zvádzajú ťažký boj so závislosťou. Niektorých som poznala len krátko, lebo si zvolili inú cestu. A potom tu boli takí, čo sa odhodlali vydržať v dobrom aj v zlom. Ustáli náročné chvíle, aby sa naučili, že všetko sa dá zvládnuť aj na triezvo. A všetky tie mená nájdete zapísané na stene za mojím akvárkom – je to taká naša sieň slávy ľudí, ktorým sa podarilo zmeniť si život.

Počula som tu naozaj všeličo: to, ako ľudia majú riešiť hádky, ako v nich hľadať kompromisy, ako podporiť druhého, keď je mu ťažko, spomienky, ktoré som radšej ani nechcela počuť, ale aj obrovské množstvo radostných chvíľ a úspechov, ktoré sa stali napriek tomu, že už prestali veriť, že sa vôbec môžu stať.

Takto tu už svedčím dlhé roky, veľa som sa toho naučila, ale musím povedať, že najviac sa teším na to, keď ma pustia z akvárkového sveta von. Keď voľne behám po spoločenskej miestnosti či záhrade a spoznávam svojich kamošov zblízka. Keď si na mňa nájdu čas, pohladia ma a len tak si užívame prítomnú chvíľu pokoja a radosti, že zvládli ďalší deň bez drog a alkoholu.

„Nie je to na teba príliš veľká záťaž?“ To je najčastejšia otázka, ktorú dostávam. Ľudia sa pýtajú, prečo si vyberám prácu so závislými, keď je psychicky vyčerpávajúca a plná zlyhaní. Odpoveď je jednoduchá: robím to kvôli zvedavosti a kvôli ľuďom.

V Reteste som začínala ako dobrovoľníčka. Najviac ma ťahalo k večerným skupinám, kde ma zaujalo, ako úprimne a hlboko dokážu klienti hovoriť o svojich pocitoch. Zrazu som zistila, že po rokoch na univerzite opäť naplno používam hlavu a táto práca ma neskutočne napĺňa. Vtedy som sa rozhodla zmeniť smer a začať študovať psychológiu.

Odvtedy som dostala možnosť pracovať v centre ako režimová pracovníčka. Z ľahkého dobrovoľníctva sa zrazu stala veľká zodpovednosť – viesť a zapisovať skupiny či komunity, snažiť sa viesť klientom pri spoznávaní ich závislosti a dbať na to, aby dodržiavali pravidlá.

Nie je to ľahká práca, neraz som odchádzala so slzami v očiach. No práve pre svoje výzvy je taká zaujímavá. Keď spoznávam klientov bližšie, vidím, akí sú silní. Sledujem ľudí, ktorí dokážu každý deň vstať a povedať si: „Áno, vydržím to a nesiahnem po droge.“ Koľkí z nás, „bežných“ ľudí, si vie úprimne povedať, že po ťažkom dni nesiahneme aspoň po poháriku piva alebo vína na upokojenie? Táto vedomá sila ma neustále fascinuje.

Je to práca plná výziev, smiechu, ale aj zodpovednosti. Učím sa od skúsených kolegov aj od samotných klientov. Viem, že nie som dokonalá, no ak dokážem svojou prácou pomôcť čo len jednému človeku, má to obrovský zmysel.