Všetci ich zažívame deň čo deň, stretneme maminu, kamaráta, suseda, sú pre nás viac či menej dôležité. Pre mňa to, ktoré Vám opíšem skrývalo určité čaro domova a pohody, keď ten moment príde, zapíše sa hlboko do našej duše a pohrá sa s kútikmi úst.

Odohralo sa prese v sobotu jedenásteho mája, deň začínal v objatí oblakov, no však to nám nebránilo vytvoriť ohnisko s kruhom stoličiek na našej záhradke. Ako každý deň sme mali komunitu, len niečím výnimočnú. Slávnostne sme zapálili oheň a začali pripravovať stoly, pridávať stoličky a nemožno zabudnúť na chutné občerstvenie a hviezdu programu- stolný futbal, ktorý sme zodpovedne trénovali ešte pred začiatkom turnaja. Začali sme s terapeutom variť guláš, pustili si obľúbené pesničky a trávili spolu čas hrou, tancom alebo sme sa len tak rozprávali o každodenných obyčajných veciach, ale zrazu s nádychom uvoľnenosti  a spokojnosti. Postupne prichádzali terapeuti do rozbiehajúcej sa zábavy. Vôňa z gulášu, ohňa a rozliehajúca sa hudba nás uvoľnili a dovolili aspoň na chvíľu odpútať sa od povinností a starostí. Spolu sme si posadali k ohňu a jedli guláš (vážne najlepší guláš v mojom živote) a postupne sa pripravovali na turnaj v stolnom futbale. Väčšina z nás nie sú žiadnu majstri, no skôr som mala pocit, že čím menej nám to išlo tým viac sme sa smiali.

Toto stretnutia sa pre mňa stalo „iskričkou“, spomienkou, ktorá vo mne zanechala  hrejivý pocit priateľstva, že niekde patrím. Na niektoré veci nikdy nezabudneme, formujú nás a pokiaľ cítime blízkosť ľudí, a že im na nás záleží, sme schopní zvládnuť aj zdanlivo ťažké skúšky.                                                                                      

 L.H.